RayanDeSoren

…Po skončení základnej školy, sme si všetci sľúbili, že zostaneme v kontakte aj v prípade, že pôjdeme študovať na do zahraničia. Ja som to mal najťažšie. Išiel som na internát o 300 km ďalej. Filmovú školu som si vybral, len kvôli tomu, že je to naozaj ďaleko a vedel som, že to je jediná príležitosť, kedy sa viem naučiť osamostatniť. Čo sa týka kontaktov na spolužiakov a kamarátov? Žiaľ vydržalo to asi len pol roka. Nakoniec som prišiel na to, že keď človek príde domov aspoň na víkend, zistí, že nemá ani s kým ísť v piatok večer na pivo…smola. Ale zvykol som si.A nebol to jediný príklad toho, že kamaráti sú len na určité obdobie, ale partner je na celý život. Popritom, ako som dostával tvrdé rany osudu nielen v Bratislave, v Prahe, vo Viedni pri natáčaní seriálu alebo v Spielfelde, som zistil tiež, že sa nemáte na koho obrátiť. To, že máte milión priateľov na Facebooku, neznamená, že ste priatelia naozaj. Boli príhody, kedy som niekoľko krát zostal po účinkovaní v TV na ulici a v tej chvíli sa mi otočili nielen naozaj super kamaráti ale aj kolegovia a kolegyne (Rádio Expres, TV….)a musel som si pomôcť sám. Ale na niečo je to aj dobré. Zistíte, že vám v tedy pomôžu úplne cudzí ľudia. Nespočetne veľa krát som aj stopoval z Prahy do Zvolena a samotný vodič neváhal, už keď sa stmievalo a chytiť stopa na diaľnici bola malá pravdepodobnosť, že ma vyhodil na autobusovej stanici a kúpil mi lístok až domov. Trápne? Poburujúce? Iste aj som sa tak cítil, ale okrem únavy a hladu, som to prijať chcel,…tomu sa už hovorila zúfalosť. Ale samozrejme dodnes som nezabudol na sms správy od kolegov, ktorý mi odmietli pomôcť a pritom som ja nikdy neváhal a v prípade pomoci, som zavolal taxík a dobehol som a podal som pomocnú ruku…Žiaľ aj taký je život.